Prečo systém výchovy v dnešných detských domovoch zlyháva

Autor: Branislav Ladický | 18.2.2017 o 3:52 | (upravené 18.2.2017 o 9:42) Karma článku: 1,03 | Prečítané:  177x

Na pozadí kedysi uznávaného výchovného systému Detského mestečka v porovnaní so súčasným vedením Detského domova po tzv. transformácii je si možné všimnúť veľké a priepastné rozdiely vo vychovávaní jednotlivých generácií.

 

Transformácia

Detské domovy na Slovensku sa už niekoľko rokov transformujú na zariadenia rodinného typu. Podľa Mgr. Branislava Ladického, bývalého odchovanca Detského mestečka, detské domovy zatiaľ prešli len materiálnou transformáciou, tá výchovná stále zaostáva. „Nie každá zmena je transformáciou; má to svoje jasné konotácie v matematike, fyzike, ap. „Trans“ znamená, že sa niečo povznesie rádovo nad určitú úroveň, že vznikne nová štruktúra, ktorá v sebe obsahuje tú predošlú, ale ju prekonáva, završuje. V prípade detských domovov ide o devalváciu, znehodnotenie, oslabenie rodinného princípu.“

https://knihy.heureka.sk/rodinne-pribehy-bez-rodin-branislav-ladicky/?s=6#reviews

(Ne)napĺňanie potrieb dieťaťa

„Výchova v detskom domove (DeD) síce napĺňa niektoré základné potreby detí ako napríklad stravovanie, ošatenie alebo ubytovanie, no na druhej strane však nedokáže plne nahradiť starostlivosť v rodine a hlavne výchovu dieťaťa po morálnej, psychickej, sociálnej stránke. Práve absencia týchto pre plnohodnotný život nevyhnutných potrieb, je príčinou mnohých nevhodných prejavov správania a problémov súhrne označovaných ako psychická deprivácia,“ (D. Mihaľová – Psychická deprivácia detí v detských domovoch rodinného typu). Psychická deprivácia sa u detí prejavuje rôznorodo. Podľa zverejnených výskumov z Katedry špeciálnej pedagogiky Prešovskej univerzity vyplýva, že u detí najviac pozorovať predvádzanie sa, vymáhanie pozornosti provokáciou, výbuchy zlosti, sociálna hyperaktivita a nepokoj či citové upnutie sa na konkrétnu osobu – najčastejšie ide o vychovávateľa. Práve tento posledný prejav sociálnohyperkatívnej deprivácie je najviac rizikový. Ak sa stane, že dieťa presunú do iného DeD, citové väzby sa pretrhnú, čo môže spôsobiť prehĺbenie následkov psychickej deprivácie.

Prevaha žien v DeD

Dnes nikoho neprekvapí, ak v DeD pracuje vyše 95% žien a len málo mužov ako vychovávateľov. Doc. Škoviera, ktorý je už dlhé roky uznávaným odborníkom, sám pracoval v diagnostických centrách a v prevýchovnom zariadení pre deti ako liečebný pedagóg vychovávateľ a riaditeľ tvrdí: „Úplný model rodiny nie je splnený, čo sa týka detských domovov na Slovensku, lebo 95,5 % pomocných vychovávateľov sú ženy. Ani veková hranica sa veľmi neposunula, výrazné zastúpenie majú mladšie bezdetné a staršie ženy, alebo také, ktoré majú už deti odrastené. Chýbajú ženy tzv. ´strednej generácie´ ako vzor – model matky. Čo sa týka personálneho obsadenia pribúdajú odborníci ako psychológovia, sociálni pracovníci, liečební a špeciálni pedagógovia, ale zmenšuje sa počet tých, ktorí majú pracovať s deťmi.“ Výskum, ktorý realizovala Daniela Mihaľová, študentka špeciálnej pedagogiky ukazuje, že zo 105 opýtaných vychovávateľov, bolo 96 žien a len 9 mužov. Išlo o DeD rodinného typu z košického a prešovského kraja. Aj v DeD v Zlatovciach sú vychovávatelia hlavne ženy. „Mužský vzor chýba aj pre chovanky, aj pre chovancov,“ hovorí PhDr. Vladimír Vachalík Csc., bývalý riaditeľ Detského mestečka. Pre koho je prospešný takýto typ výchovy, ak odchovanci (klienti) poznajú len ženský vzor? O tomto negatívnom dopade na výchovu, kde dieťa je vychovávané prevažne ženami, vychovávateľkami, už vedeli a upozorňovali v minulosti. Aj preto bol v Detskom mestečku zvolený reálny typ rodiny, ktorú tvoril manželský pár – otec a mama, kde „z manželskej dvojice musel mať aspoň jeden pedagogické vzdelanie a obaja pozitívne schopnosti vychovávať svoje i ďalšie pridelené deti do rodinnej bunky, pričom dôraz bol kladený na citové danosti k deťom,“ takto sa vyjadril PhDr. Vladimír Vachalík Csc.

Objektívne nefungujúci systém

Vychovávateľ z Detského mestečka, pán Pechal, s výčitkou hovorí, že zrušenie vychovávateľských dvojíc bolo trestuhodné rozhodnutie. Bolo nahradené objektívne nefungujúcim systémom, ktorý je aj finančnými požiadavkami na platy objektívne nefungujúcim systémom. „Všetky deti, ktoré zažili systém manželských dvojíc, hodnotia ten systém za vynikajúci, v ktorom nadviazali citové, hlboké vzťahy s vychovávateľmi, ktorých akosi z hĺbky duše oslovovali ocinko, mamička. Bolo to tak, tak to cítili, a tak to aj hovorili. Keď prišli nové deti do mestečka, hovorili vychovávateľom teta, ujo, ale asi po 3-5 mesiacoch začalo z nich samo vychádzať oslovenie ocinko, mamička. To už boli hlboké city. Často sa stávalo, že malé deti chceli spať pri ocinovi alebo mamičke a títo ho k sebe vždy prijali. Vychovávatelia mali potom niekedy problémy so svojimi deťmi, ale keď ich deti dovŕšili vek asi 14-15 rokov, prestalo to a ich vlastné deti spolupracovali so svojimi rodičmi – pomáhali im. Porozumeli im, čo treba urobiťspomína bývalý riaditeľ Detského mestečka.

Problémy ostávajú nevyriešené

Dnes sa v detských domovoch striedajú v službe niekoľkí ľudia. V DeD v Zlatovciach je ich 5. Štyria vychovávatelia a 1 gazdiná. PhDr. Vladimír Vachalík, Csc. vysvetľuje: „Každý vychovávateľ je individuálna osobnosť, a preto má svoju predstavu o tom, čo a ako kto má a bude robiť. Každý to má rozmerané na svoje predstavy a plány. Lenže jednému sa to zdá byť dobré a inému zlé. Niektorí chovanci píšu o týchto vychovávateľoch: Prídu do roboty, nič sa im nepáči, nakričia na nás a idú preč – domov. Problémy ostávajú nevyriešené. Keď boli manželské dvojice, problémy vždy doriešili, lebo zajtra by ich boli aj tak čakali a neboli by kľudne spali ani deti, ani vychovávatelia.

„Transformácia“ Detského mestečka na klasický detský domov

Kritikou nešetril bývali riaditeľ Detského mestečka PhDr. Vladimír Vachalík, CSc. „Detské mestečko ´transformovali´ ľudia na obyčajný detský domov, likvidovali to, čo bolo našou pýchou, čo fungovalo tak, že to chodili obdivovať odborníci z celého sveta a kývali uznanlivo hlavami. Iba našim politikom aj v Trenčíne sa to nezdalo, chceli tie pekné budovy na svoje podnikanie rôzneho druhu. Napríklad na zubné ambulancie. Mne sa podarilo odraziť tieto snahy tým, že som pozval do Detského mestečka amerického veľvyslanca s manželkou. Pozval som aj niektorých, ktorí to chceli privatizovať – tí však neprišli. Pán veľvyslanec bol s našou prácou veľmi spokojný. Nadviazal nám spojenie s rektorom Vysokej školy vo Washingtone a dekan tejto školy vyjadril svoj názor, že by mali ich študenti chodiť na pedagogickú prax k nám, aby videli, ako majú s deťmi pracovať. Toto chceli aj realizovať, ale vzdialenosť, možnosti ubytovania ich študentov i finančné náklady toto zamedzili. Rozvinuli sme však spoluprácu s ich pedagógmi na VŠ v Trenčíne. Naša spolupráca s veľvyslanectvom v Bratislave nám umožňovala, aby sa naše postavenie dostatočne upevňovalo.“

Porovnanie života detí z DM a DeD po dovŕšení veku dospelosti

Deti po dovŕšení 18-tich rokov (najviac však do 26 rokov, ak naďalej študuje) odchádzajú z detského domova do sveta reality. Od štátu dostáva akési jednorazové štartovné. V súčasnosti ide o sumu 904,20 eur. Kňaz Peter Gombita, riaditeľ útulku Oáza – nádej pre nový život, už dávno upozorňoval na jav, že najviac bezdomovcov tvorí práve táto skupina detí z detských domovov, ktorí práve dosiahli vek dospelosti. Ako vyzeral ďalší život bývalých odchovancov DM? Keď boli deti z Detského mestečka pripravené na vstup do života, obyčajne po absolvovaní školy, ktorá ich odborne pripravila do života (ročne ich bolo cca 35), mali tieto deti zaistenú prácu aj ubytovanie. „Pred nástupom do práce sme dieťaťu odviezli jeho výbavu do jeho bytu. Dieťa malo aj určitú čiastku peňazí. Najčastejšie to boli jeho úspory, čo dostávalo ako čiastočná sirota (často im chýbal jeden z rodičov, ktorého druhý rodič niekedy nemal). Deti po prepustení sme často kontrolovali. Usmerňovali sme ich a keď bolo treba, zasahovali sme v ich prospech – aj finančne, ak bolo dieťa z určitých dôvodov na to odkázané (peniaze na to sme mali z darov, ktoré Detské mestečko dostávalo od občanov). Mnoho spomienok na toto zariadenie mám aj ja. Pomáhal som každému dieťaťu podľa potreby a raz som dokonca pomohol dievčaťu, ktoré ešte doma úspešne absolvovalo iba 6 tried základnej školy, aby sa neskôr mohla dostať na vysokú školu vyštudovať špeciálnu pedagogiku. Ubezpečil som dekana tejto fakulty, aby to dievča prijal, že ona na to má. Skončila s červeným diplomom,“ zaspomínal si PhDr. Vladimír Vachalík Csc.

Výchova postavená na pilieroch pedagogiky

Mať pedagogický základ je veľmi významné a prínosné pre deti umiestnené v náhradnej starostlivosti. Úlohou učiteľov, pedagógov v škole je, aby odovzdávali deťom školské vedomosti. A úlohou vychovávateľov, aby ich pripravovali na povolanie. „Dnes máme veľa špeciálnych pedagógov, psychológov, sociálnych pracovníkov, ale nemáme ľudí, ktorí by s deťmi pracovali. Každý z nich by chcel vzdelávať, robiť v ´bielom plášti´, ale ísť s deckami ´na férovku´, to sa im nechce. Boja sa, alebo to nevedia?“ hovorí Ladický a dodáva: „Súčasná realita v Detských domovoch je mizerná až katastrofálna. Abnormálne rastie agresivita a zároveň s tým aj kriminalita detí, žijúcich v Detských domovoch. Deti v Detských domovoch dosahujú veľmi nízke výsledky vzdelania a naše ministerstvo práce sociálnych vecí a rodín očividne nedokáže túto situáciu vyriešiť. Cena (suma) vynaložená na výchovu jedinca v Detskom domove za jeden rok (počas 18, 22, alebo 26 rokov) sa dá ľahko zrátať. Je príznačné, že negarantuje ani kvalitu, ani minimálnu pomoc pri štarte do opravdivého života. Štát do detí v Detských domovoch investuje množstvo peňazí a deti si nevedia ničoho vážiť. V televízií sledujeme tzv. výchovné koncerty , ktoré sa organizujú pre deti , ktoré žijú alebo vyrastali v Detských domovoch. To sú koncerty, ktoré sú úplne mimo realitu. Nie sú pre detské domovy, ale pre sponzorov. Ako máme budovať hrdosť detí v Detských domovoch a ich sebavedomie, keď programovo robíme akcie len ako milodary?“

Pramene:

  1. LADICKÝ, B. 2013. Rodinné príbehy bez rodín. Bratislava: H plus, 2013. s.80. ISBN 978-80-88794-58-5.
  2. LADICKÝ, B. 2016. Vzostup a pád Detského Mestečka pri Trenčíne. In : ZRNO, týždenník, ročník XXVII. číslo 41- z dňa 9.10.2016, str. 4-5., ISSN 1337-0529.
  3. LADICKÝ, B. 2016. Prečo systém výchovy v dnešných detských domovoch zlyháva. In : ZRNO, týždenník, ročník XXVII. Číslo 43- z dňa 23.10.2016, str. 4-5., ISSN 1337-0529.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Alternatíva pre Nemecko skutočnú alternatívu neponúka

Merkelová voľby vyhrala a ostáva mocná. Európa je naozaj vďačná.


Už ste čítali?