Na Slovensko sa do popredia tlačí druhá vlna „pseudoodborníkov“, z MPSVaR, ktorá je spojená najmä s Úsmevom ako Dar: „Aby každé dieťa malo rodinu…“ Kocurkovo! Celkom odmietajú predchádzajúci režim v Detskom mestečku a v detských domovoch, hovoria o nich ako o „komunistickom režime“. Z osobného presvedčenia a v podvedomí sú presvedčení, že to, čo robia, je správne, čo dieťa (po novom: klient) potrebuje. Začalo sa vychádzať iba z potrieb detí. Nie hodnotové šťastné detstvo (výchova, vzdelanie, pravé hodnoty), ale hodnoty materializmu. Deti s ustanovenou náhradnou starostlivosťou (Detské mestečko, detské domovy, diagnostické centrá a reedukačné zariadenia) boli vnímané v rezorte MŠ SR ako deti – chovanci zariadenia. Žiaľ, teraz v rezorte sociálnom (MPSVaR) sa im dáva šteklivá nálepka a pečať: klienti! Lenže klientsky vzťah je partnerský vzťah! Môže byť dieťa (klient) v partnerskom vzťahu s dospelou osobou? Viacerí z nich z osobného presvedčenia celkom odmietali a odmietajú predchádzajúci systém náhradnej rodinnej starostlivosti, hovorili a hovoria o ňom ako o „komunistickom modeli“. Pritom ten ich tzv. komunistický model vychoval a vzdelával aj ich (teda MPSVaR a Úsmev ako Dar).
Tak ako mnohí v tejto problematike a skôr ako väčšina z nich pochopila, že nemôžeme izolovať jeden aspekt života od druhého. Keď zmeníme spôsob, akým vychovávame deti v náhradnej starostlivosti, zmeníme dieťa, zmeníme spoločnosť a zmeníme hodnoty. Treba si neustále uvedomovať súvislosti, príčiny a následky, je o zodpovednosti vychovávateľa za svoje poznanie.
Tí, ktorí poznajú ako funguje detská duša dieťaťa v Detskom domove (ďalej len „DeD“) nájdu podobnosti medzi životnou dráhou a poslaním na ktoré sa dali. Takto zmeníme svoj život, keď si uvedomíme, že je zodpovedné najskôr odskúšať to, čo radíme druhým.
Ak chce dnes niekto pracovať v detskom domove, postačí mu maturita a 40 až 60-hodinový kurz v PRIDE, ktorý okrem iných sprostredkúva aj ÚPSVAR a Úsmev ako Dar, kde s pedagogikou a psychológiou pracovníci v prevažnej miere nemajú nič spoločné. Dotyčný po úspešnom absolvovaní kurzu za ktorý si štedro dostatočné zaplatí nemalou cenou dostane certifikát a môže sa uchádzať o voľné miesto vychovávateľa. Zákonom predpísané podmienky splnil. Ďalšie podmienky si už upravuje Detský domov sám podľa svojho zamerania a aktuálnych potrieb... Je potrebné k tomu ešte niečo dodať? Pochopia raz kompetentní, aké škody spôsobili tým, že zahatali a postupne zničili jedinečnú cestu, po ktorej kráčala budúca generácia pre svoj egoistický materializmus?
Nebolo by najlepšie, lepšie než stovky výkladov a kurzov v školiacom stredisku PRIDE, pokúsiť sa o praktické uskutočnenie tejto filozofie? Keď sa špecialista rozhodne podľa vlastných rád žiť a začne robiť to, čo len hlásal, rúca steny svojej špecializácie. Chápeme inač a načúvame mu inak ako predtým, pretože jeho rozprávanie má váhu – nielen poznatky, ale poznatky a praxe spolu. (Poznámka: Vlastníkom licencie PRIDE je Úsmev ako Dar)
V dnešnej dobe čoraz viac prevláda v DeD metóda „nerobenia“. Ľudom zo Západu môže právom pripomínať slová sv. Matúša, ktorý hovorí v 6. kapitole, 26. verši: „Pozrite na nebeské vtáctvo, že nesejú ani nežnú ani nezhromažďujú do stodôl, a váš nebeský Otec ich živí.“
Chovanci (po novom klienti) nemajú vytvorený kladný vzťah k práci, alebo ho majú len k určitej práci. Nevedia tiež ľudskú prácu oceniť a hodnotiť a obyčajne nemajú životný cieľ, alebo nie kladný. Mnohokrát zlyhali v práci i v iných učebných odboroch a preto si neveria a neveria ani iným. Majú obyčajne nesprávny vzťah k spoločenskému vlastníctvu. Toto všetko vyplýva z celkovej predchádzajúcej výchovy hlavne v patologických rodinách a v škole, či v DeD, ktorý spravidla pre nedostatky v rodinnej výchove si nenašla k ním pozitívny prístup, ako to vyplýva z praxe a jednotlivých výskumoch.
A „nerobenie“ sa týka tiež postoja, ktorým reaguje vychovávateľ a detí rozumom na odbornícku autoritu: „Ako neurobiť toto? Ako neurobiť tamto?“ – takto zvyknú rozmýšľať dnešný vychovávatelia a detí v DeD. Deti a niektorí vychovávatelia s príkladnou zaťatosťou odmietajú „moderné výmysly“, ktoré si razia cestu bez otázky „Načo?“
Transformácia DeD na Slovensku
Detské domovy na Slovensku sa už niekoľko rokov transformujú na zariadenia rodinného typu. Realita a prax v DeD nám ponúka, ale niečo iné. Detského mestečko, detské domovy zatiaľ prešli len materiálnou transformáciou, tá výchovná stále zaostáva. Nie každá zmena je transformáciou; má to svoje jasné konotácie v matematike, fyzike, ap. „Trans“ znamená, že sa niečo povznesie rádovo nad určitú úroveň, že vznikne nová štruktúra, ktorá v sebe obsahuje tú predošlú, ale ju prekonáva, završuje. V prípade detských domovov ide o devalváciu, znehodnotenie, oslabenie rodinného princípu.
Vytvorili sa DeD pre maloletých bez sprievodu, ktoré nenesú žiadne prvky rodinnej výchovy. Je to zlý systém, ktorý sa negatívne odzrkadľuje aj na výsledkoch práce (po novom) klientov v detských domovov (DeD).
Negatívne dôsledky výchovy v Detských domovoch:
V zariadeniach stále chýbajú prepracované metodiky, účinné výchovné systémy, niekedy mám pocit, že pedagogickí pracovníci nie sú schopní vplývať na deti (po novom: klientov!) v rámci prevýchovy a výchovy jednotne a vzniká značný chaos,
Charitatívne správanie zamestnancov zariadení, ktorí detí - klientov najprv ľutujú, potom sú k nim často benevolentní, čo môže prechádzať až do strachu zamestnancov z konania detí – klientov,
Chýbajúca disciplína detí - klientov, ale i zamestnancov,
Časté a neodborné zmeny pracovníkov v úradoch MPSVaR, ktoré sú zariadeniam nadriadené,
Neadekvátne a neodborné zasahovanie do práce zariadení zo strany inštitúcií, ktoré absolútne nepoznajú, a ani nechcú poznať ich špecifickú náplň / mimovládne organizácie a iné/.
Zánik a rozpad Detského mestečka rodinného typu
Detské mestečko v Zlatovciach vzniklo ako alternatíva klasických detských domovov v 70. rokoch minulého storočia ako detský domov rodinného typu, kde sa o skupinu detí bez rodičov staral manželský pár. Z fungovania nadčasovej alternatívy, ktorú nám závidel celý svet, sa stal problém. Kompetentní to vyriešili spôsobom, ktorý priniesol jeho faktickú likvidáciu. Bolo to politické rozhodnutie. Bolo to aj (najlepšie) odborné riešenie? Nový systém a režim výchovy v Mestečku kritizujú nielen bývalí odchovanci, ale aj osobnosti zvučných mien z oblasti pedagogiky, psychológie a sociológie.
„Dnes už je vychovávateľom jedno, čo deti robia vo svojom voľnom čase. Nechápem, ako môžu dovoliť, aby boli tie deti také, aké sú teraz, ako môžu dopustiť, aby mali také problémy. Podľa mňa berú svoju prácu úplne laicky. Prídu si tam odsedieť pracovnú dobu, sem-tam na deti nakričia, uvaria im obed či večeru a idú domov. K ich vzdelaniu sa väčšinou vyjadrujú slovami, že je to ich škola a oni budú v živote zarábať tak, ako sa učia.“ (Kubaliaková in Ladický, 12 strana, 2013)
Transformácia mala obísť Detské mestečko. Alibistické postoje „úradníkov“ MPSVaR a presádzanie koncepcií vo výchove detí a mladých dospelých násilným spôsobom bez akceptácie výsledkov a výskumov odborníkov z oblasti pedagogiky, špeciálnej pedagogiky, psychológie, sociológie a ďalších vedných odborov, nemôžu priniesť pozitívne výsledky.
„Nielen deti, ale aj vychovávatelia sa zmenili. Chodia do práce navariť, ponaháňať deti, nech si upracú, skontrolujú im domáce úlohy, nakričia na nich a idú domov“. (Sukeníková in Ladický, 19 strana, 2013)
Teraz? Budovy Detského mestečka chátrajú, bočná stena do plavárne je posprejovaná, tak ako aj ďalšie objekty Detského mestečka. Vstup do areálu „zdobia” vulgárne a vágne nápisy.
„Zmenu systému Detského mestečka som našťastie nezažila. Chvála pánu Bohu! Myslím si, že model výchovy, ktorý tam bol, bol dobre prepracovaný. Smutné je iba, že sa to neudržalo. Silno pochybujem, že teraz sú deti pripravené do života. Už to nie je rodina, ale klasický detský domov. Tam nemôže vzniknúť medzi deťmi a vychovávateľom nijaká citová väzba“.(Balážová in Ladický, 20 strana, 2013)
„Detské mestečko kleslo na úroveň kasárenského režimu, na úroveň obyčajného odkladiska na deti, ktoré sú spoločnosti, v ktorej sú rozhodujúce len zisk, peniaze a moc, odsunuté na okraj ako nepohodlné. Je vážne a cynicky porušované „právo dieťaťa na úctu“. (Hatrík in Ladický, 71 strana, 2013)
„Policajti sú tam každú chvíľu. Aj záchranka. Decká nerešpektujú vychovávateľov. Veľa odchovancov Detského mestečka v tomto novom režime má veľké problémy začleniť sa do spoločnosti. Nerešpektujú nikoho a pred nikým nemajú strach. Mnohí končia vo väznici, kradnú, nevedia čo od dobroty. Majú problémy sa zaradiť do bežného života. Podľa môjho názoru súčasná riaditeľka NEZVLÁDA chod detského domova. Nemá ani šajnu, čo je to výchova detí.“ (Jakubička in Ladický, 40 strana, 2013)
„Keď som prišla do Detského mestečka na tie prázdniny, skoro som odpadla. Rozbité schody, skoro všade neskutočný neporiadok, špaky, smeti... Určite aj tí, čo dávnejšie žili v Detskom mestečku a vidia, ako to tam je teraz, sú z toho dosť sklamaní. O deti už vôbec nejde. To nie je výchova, aká bola za čias manželských párov. Detské mestečko ide pomaly, ale isto dole vodou. Tak s tým treba niečo začať robiť!“. (Balážová in Ladický, 52 strana, 2013)
Každému je jasné, kde je problém. V tomto štáte už predsa nejde o deti a o láskyplnú starostlivosť, ale o prospechárstvo a úplatky. Odbornosť u odborníkov zo špeciálnej pedagogiky, pedagogiky a vývinovej psychológie typu (A. Škoviera, M. Zelina, J. Hatrík, V. Vachalík, Š. Rehák, Š. Matula, L. Požár, A. Kozoň, E. Begáňová, P. Brtko a iní im podobní) už neberú do úvahy a ani ich životné skúsenosti z praxe, dávajú ich do úzadia. Prevažuje akési charitatívne správanie a občianske neziskové organizácie, ktoré sú financované z nezistených peňazí. Hrozí aj rozpad a zánik Detského mestečka, samozrejme. Bola to štátom dotovaná vec a teraz sa také veci nenosia...
Orientácia dnešnej spoločnosti, jej postoj k hodnotám a k rodine, to je najväčšia prekážka – vládne bezhodnotovosť, formalizmus, bezduchá kalkulácia…
Nejasnosti okolo transformácie v detských domovov
Jeden môj dobrý priateľ, ktorý už vyše 2 rokov mi píše o tejto problematike, tak sa ma jedného dňa spýtal: čo vlastne ľudia označujú slovami „Transformácia v detských domovov na rodinné typy?“
Keď sa nad tým zamyslíme, slová „Transformácia v detských domovov na rodinné typy“ pozná každý, kto v tejto problematike ako tak pracuje. No jednako nám nie je jasne, čo v skutočnosti znamenajú. Sme strašne ďaleko od toho, čo hlásame. Mnohí žijú v tom, že výchovne skupiny v DeD sú viac ako rodina. Ďalší prezentujú a hlásia, že sme o krok vpred, ako v predchádzajúcom režime. Treba postupne porušiť DeD a všetky deti by mali vyrastať v profesionálnych rodinách (myšlienka Jozefa Mikloška, predsedu nadácie Úsmev ako Dar). Lenže po roku 1989 máme oveľa viac detí v DeD ako pred rokom 1989. A taktiež aj dvojitú úmrtnosť detí v profesionálnych rodinách. Poznáme prípady rozpadnutých profesionálnych rodín, sexuálne zneužívanie detí v profesionálnych rodinách, putovanie deti s jednej profesionálnej rodiny do druhej profesionálnej rodiny, kolobeh profesionálna rodina – detský domov ap. Prednedávnom sa muselo MPSVaR spamätávať z Čistého dňa v Galante, kde údajne malo dochádzať k sexuálnemu zneužívaniu mladistvej (po novom klientke) v resocializačnom centre a už nám tu na povrch vyplával druhý prípad sexuálneho zneužívania v Detskom domove Združenie Rodiny pre Detský úsmev, n.o. vo Veľkých Kozmálovciach.
Veľkoryso nám tu fungujú krízové strediska, ktoré si vďačne od svojich klientov (odchovancov z DeD) vypýtajú štedrý honosný nájom vo výške vyše 100 eur. (Napríklad: Zriaďovateľom DORKA, n.o. je Nadácia DeDo - Solidarita s deťmi z detských domovov a Spoločnosť priateľov detí z detských domovov Úsmev ako dar.). Vlastníkom krízových stredísk ako sú: KC DORKA Košice, KC DORKA Prešov, KC DORKA Zvolen, KS Dunajská Lužná, KS Rožňava je Úsmev ako Dar. Nie hodnotovú šťastnú mladosť, ale hodnoty materializmu tu zohrávajú rolu!
Možno povedať, že termín „Transformácia v detských domovov“ sa objavuje čoraz častejšie na sociálnych sieťach, konferenčných stretnutiach, reklamných a propagačných baneroch. Vnímam to celé ako politické body pre MPSVaR a Úsmev ako Dar na úkor deti z ktorých si spravili vedomé klientov! Pokiaľ viem, tak rodina je muž, žena a deti s ustanovenou náhradnou starostlivosťou (taký DeD bol kedysi Detské mestečko) a nie päť vychovávateľov (s 95% prevahou žien), ktorí chodia do práce po 8 hodinových zmenách. To všetko pod vďačným heslom Úsmevu ako Dar: „Aby každé dieťa malo rodinu...“
Príčinou nejasností je fakt, že jestvujú dve cesty ľudského poznania: rozlišujúca cesta a nerozlišujúca cesta. Niektorí si obyčajne myslia, že dieťa sa dá dokonalé spoznať len vtedy, keď ho rozanalyzujeme, rozškatuľkujeme a prerobíme si ho na svoj obraz pre prospech seba samého.
Revolúcia detí v detských domovov
Medzi mladými ľuďmi – odchovancov, sú aj takí, ktorí sa – chudobní na tele i duchu – vzdali všetkej nádeje. Netrápim sa preto, že im nemôžem poskytnúť ani pár topánok – no je tu jedna vec, ktorú im predsa môžem dať: Nemôžem izolovať jeden aspekt života od druhého. Keď zmeníme spôsob, akým pestujeme svoje hodnoty, zmeníme spoločnosť a ďalšiu generáciu po sebe. Knižka RODINNÉ PRÍBEHY BEZ RODÍN (2013) je o uvedomovaní si súvislosti, príčin a následkov, je o zodpovednosti dnes už dospelých mladých ľudí z bývalého Detského mestečka za svoje poznanie, ktoré tu zanechali.
„Domovák môže byť taký, aký chce byť. Niekedy je to otázka disciplíny, ale dá sa to zvládnuť“
Mgr. Branislav Ladický
Použitá literatúra
LADICKÝ, B. 2013. Rodinné príbehy bez rodín. Bratislava: H plus, 2013. s.80. ISBN 978-80-88794-58-5.
LADICKÝ, B. 2016. Prečo systém výchovy v dnešných detských domovoch zlyháva. In : ZRNO, týždenník, ročník XXVII. Číslo 43- z dňa 23.10.2016, str. 4-5., ISSN 1337-0529.
